[ 
Nálada: Zábavná
] [ 
Aktuálne: Počúvam hudbu
]
V rámci relaxu som sa pokúsil napísať zopár riadkov. Takže ich sem teraz pripájam. Je to čisto fiktívny príbeh, s vymyslenými postavami. Aby sa náhodou niekto nezľakol. 
Tak ak máte chuť čítať, nech sa páči. Nie je to nič svetaborné, ale je to môj blog, tak prečo to tu nedať.
... strhol sa a zbadal červenkastú žiaru ako osvetľuje stenu oproti posteli. Z vonku doliehal spev. Tlmene, rozospato pre seba zamrmlal.
„Dementi.“
Do rána ostávalo pár hodín a slnko pomaly napĺňalo miestnosť. 7.30 hod budík spustil svoje stereo pípanie. Milan vstal, bol to večný optimista s pocitom, že musí niečo dokázať a že nerobí pre to dosť, ale zvykol si na seba.
Automaticky, ako naprogramovaný začal napĺňať ranné rituály. Zopár trápnych cvikov, aby si s povestným kľudom na duši povedal, že robí niečo pre svoje telo. Vo svojich 25 rokoch to nebolo najhoršie, ale ani najlepšie. Priemer. Ako neznášal to slovo. Ostať zaradený ako štandard, ničím výnimočný, článok spoločnosti, ako alkalická batéria, ktorú použijeme a potom zahodíme. Raňajky, bylinkový čaj a rožok, nebola to diéta, ale lenivosť. Kdesi počul že ten čaj je na niečo dobrý, Boh vie načo. Ale na niečo predsa musí byť. Z rádia sa ozývali povzbudivé tóny, do ktorých chlapík zadrel, že dnes bude teplo ako na Jadrane. Potešený touto správou sa šiel Milan hodiť do sprchy. Po dvoch zaspievaných songoch od ájemtýčka zrýchlil, robota nepočká.
Cestou do práce šiel pešo, bolo to tak 40 min pohodovej chôdze. Rád sledoval ako sa veci menia, v detailoch. Dnes sa mu to nedarilo, myšlienkami bol inde, bolo to kvôli Nine. Zoznámil sa s ňou pred mesiacmi, inteligentná, nezáväzná, vždy usmiata a hlavne krásne krásna. Odkedy ju poznal snažil sa s ňou tráviť čo najviac času, spoznávať ju, rozosmievať, rozčuľovať. Teraz to ustalo, mal svoje dôvody, možno nie dobré, ale pre všeobecné dobro , hlavne to svoje, snažil sa kontrolovať. Ale aj tak venoval jej 83,454 % času premýšľania.
„Do riti, šľaka.“
Revala ženská a pozerala na svoje, na bok, prevrátené autíčko. Vytrhnutý zo snívania sa pozeral na tú bizardnú ukážku ženskej tvorivosti pri šoférovaní.
„Ako sa vám to podarilo?“
Nechápavo krútil hlavou okoloidúci. Bolo zrejmé, že vodička sa snažila dostať z parkoviska rýchlejšie ako bolo reálne, pričom nabehla na obrubník v zákrute a následne na zábradlie, pričom tým vytočením dokázala auto položiť na bok. Neuveriteľné, bolo to ako v tých funny reklamách, ktoré kolujú po nete. Našťastie sa nikomu nič nestalo.
„Slečna, hlavne, že ste v poriadku.“
Snažil sa ju povzbudiť.
„Choďte všetci do kelu.“
Celkom to prežívala. Zaplakať nad tou toyotkou.
„No nič.“
Presúval sa ďalej svojou obvyklou trasou. Pracoval v centre, v banke, obyčajný úradník akých sú stovky. Ale z niečoho treba žiť. Ale raz keď bude veľký, tak si založí firmu, pekáreň, takú špecifickú, aké tu nie sú. Bude to dokonalý obchodík neďaleko historického centra, s terasou, dobrou kávou a dokonalejším pečivom.
„Čau Milan. Ako?“
Zvrtol sa a zbadal Maja. Majo bol kamarát už do strednej, robil v cestovke na námestí. Mal svoj štýl, pohľad na svet a dostatok šarmu na to aby si mohol vyberať medzi babami ako sa mu zapáčilo. Milan nikdy nechápal tie hlúpe husi, čo mu na to skočia.
„Servus Majo. Primerane okolnostiam. Ty čo? Zase do roboty?“
Majo vcelku spokojne.
„Ále nie, mám voľno, idem si vybaviť nové doklady, šlohli mi ich minule keď som bol pripitý s Milenou v klube.“
Milena bola jeho viac menej stála milenka. Milan pobavene.
„No pekne, aspoň to stálo za to?“
„Ale hovno, minul som liter a nič.“
Aj taký je život, Majo nebol zvyknutý na takéto facky od života. Kam toto univerzum speje.
„Dáme večer beera?“
„Že váhaš, ako obvykle na terase o piatej?“
„Jasne.“
„Vidíme sa tam. Maj sa.“
„Adios.“
Keby nebola v banke klíma, tak by tam polovica chlapov v kravatách spáchala okamžite harakiri. Ale už chýbala len hodina aby Milan vypadol. Vlieklo sa to ako sopeľ z nosa, ale myšlienka na vychladené pivko a pokoj dokázala vytiahnuť všetku energiu a koncentráciu na plynulé dorazenie pracovnej doby.
Keď Milan dofrčal na terasu, tak Majo tam už sedel. Bol zahľadený do niekoľkých „herečiek“ korzujúcich sa po námestí . Milan si prisadol. Majo začal:
„Milujem leto.“
Potmehúdsky sa usmial.
„Tak čo? Ako?“
„Čo ti budem klamať, keby bolo lepšie, tak neviem či to prežijem od šťastia. Ale nie, všetko ok, ale aj tak by mohlo byť lepšie. Ty čo? Doklady vybavené?“
„Jasne, všetko na porádku.“
„Bol si na minule na futbale? Zas ma nasrali, ale kúpim si asi permanentku.“
„Hrabe Ti? Kým nebude zadarmo vstup a poriadny súper tak tam nejdem, jedine, že by tam rozdávali pivo hore bez.“
„Myslíš bez peny? Také ti načapujú aj vedľa.“
„Ciciak. Počuj, radšej mi povedz aký typ preferuješ. Musím Ti nejakú dohodiť, lebo zle dopadneš.“
„Nepotrebujem a ja preferujem jedinečnosť.“
„Tak to si v peknom hajzli.“
„To nie, to je výzva.“
Obaja sa zasmiali. Po pár pivách nálada gradovala. V tom Milan zbadal Ninu, nahodená, dlhé kroky, šla naprieč námestím. Keď ju videl, tak mu v hlave hrala pesnička You are Beatiful, nevedel to zastaviť. Ale podarilo sa to vo chvíli keď sa na druhom konci námestia objala z jedným chlapíkom. Vtedy pieseň ustala a pocit sa zmenil. Teraz cítil vrták, štrnástku, ako sa s príklepom dostáva do hrudníka a bodá do srdca pričom ho trhá a mixuje. Hanibal Lecter je amatér. Vzal to chladne, nie je žiaden hlupák, vždy to vedel. Rácio nepustí. Tak či tak nevedel ovládnuť svoju náladu. Dlho sa mu to stávalo, preto ju už nechcel vidieť, aspoň nie tak často, bolo by to ešte horšie. Ale prišlo to.
Nemal už na nič náladu. Krátko pred polnocou kráčajúc nočnými uličkami sa pobral domov. Vzduch prekypoval príjemnou čerstvosťou. A zrazu to všetko opadlo, nezáležalo na práci, na problémoch a hlavne na Nine. V duchu jej poprial krásny život. Videl pred sebou svoje možnosti a to ho povzbudilo. Najviac záleží na maličkostiach a najmenej na drobnostiach. Nebol ani zdrogovaný, ani príliš opitý, ale mať radosť, znamená tešiť sa z maličkostí a netrápiť sa drobnosťami.
Majo rozospatý dvihol ráno telefón.
„Haló?“
Neznámy hlas.
„Milan je mŕtvy. Včera ho zrazilo auto. Netrpel, bol na mieste mŕtvy.“
Majo zložil. Sedel iba tak, bol v šoku. Vstal, spravil si kávu, sadol si k novinám a potom plakal, plakal tak dlho ako už roky nie. Poznali sa dlho, ich kamarátstvo bolo celé také s nadhľadom poňaté, bavili sa jeden na druhom. Teraz to už nepôjde.
Stalo sa to o dve ulice ďalej, nevidel ho, bol to šok. Nemal strach. Deň prináša rôzne zvraty, radosť, strach, smútok, raz to čaká každého.
The end a neplačte 
19
Nálada: Normálna ]
.
Tie paneláky vyzerajú aj celkom pozerateľne takto po tme a vysvietené 
.
Nálada: Hypnotická ]
Nálada: Diabolská ]
